Female working: Ako dokážeme v práci využiť soft skills a svoje „typické ženské“ kvality
Touto otázkou sa zaoberá autorka Veronika Fischer vo svojej novej knihe „Female working. Ako využívame svoje ženské kvality ako zdroje“. Jej téza: patriarchát a kapitalizmus nielenže privádzajú na pokraj zrútenia našu planétu, oni tam privádzajú aj nás, ľudí. Autorka sa prihovára svojim čitateľom, aby zmenili myslenie a vyzýva ich, aby sa v pracovnom svete zamerali na využívanie svojich „ženských“ vlastností a schopností – v prospech nielen žien, ale aj mužov.
Čo v našej pracovnej kultúre nelahodí
Podľa autorky Fischer jeden z najväčších problémov západného sveta práce súvisí práve s tým, ako definujeme prácu: obvykle sa pod týmto pojmom rozumie len platená zárobková činnosť. Takéto ponímanie práce ale nezohľadňuje všetkých ľudí, ktorí vykonávajú opatrovateľské, sociálne alebo dobrovoľnícke činnosti. Aj oni totiž vykonávajú spoločensky hodnotnú prácu, ktorá však nie je platená. To sa týka najmä rodín, ktoré sa musia rozdeľovať svoje zručnosti medzi prácu a starostlivosť o deti.
Ale: „S bojom a pocitom nedostatku času sa musia popasovať aj ľudia, ktorí deti nemajú. Tlak na organizáciu, čas a zosúladenie povinností, to je známy pojem aj v iných kontextoch,“ píše autorka. Ako jednu z príčin uvádza digitalizáciu a technologizáciu. Tie totiž mali pôvodne prispieť k skráteniu pracovného času a odbremeneniu človeka. V skutočnosti nás však doviedli k enormnému zrýchleniu pracovných procesov. Vždy sa toho musí stihnúť a spracovať čoraz viac a viac a v čoraz kratšom čase. Ono potom niet divu, že v dlhodobom horizonte to vedie k vyčerpaniu alebo vnútornej rezignácii.
K tomu sa ešte pridáva tlak spoločnosti podriadiť ostatné oblasti života tomu pracovnému. A nemalá skupina ľudí upadá do pasce sebazdokonaľovania a sebavykorisťovania. „V patriarcháte sa stalo normou ignorovať a potláčať vlastné potreby,“ vysvetľuje autorka. „Tak, ako využívame našu planétu, tak sa staviame aj k vlastnému telu – a tu je teraz namieste zatiahnuť ručnú brzdu.“
Prečo sú soft skills a „typické ženské“ kvality osožné pre nás všetkých
Autorka sa zasadzuje za etablovanie novej pracovnej kultúry. Pracovnej kultúry, ktorá bazíruje na vlastnostiach a kvalitách, ktoré sú už stovky rokov spoločensky považované za „typicky ženské“ – ale ktoré sú do určitého rozsahu prítomné u každého človeka, nezávisle od biologického alebo sociálneho pohlavia. „Vlastnosti, ktoré chápeme vo všeobecnosti ako ženské, si zaslúžia viac ocenenia a uznania aj v pracovnom prostredí,“ žiada Fischer.
Konkurenčné myslenie, v patriarcháte a kapitalizme považované za normu, princíp „vyššie, rýchlejšie, ďalej“, snaha o dosiahnutie určitého ročného platu alebo lákavej prémie, to už podľa autorky Fischer nie je in. Nový svet práce, vízia, ktorú autorka predstavuje v knihe „Female working“, sa nezameriava na finančné stimuly, ale na hodnoty, ako sú prepojenosť a zmysluplnosť: „Cieľom práce už nie je stúpať vyššie, cieľom je ísť viac do hĺbky a šírky.“ Autorka si myslí, že práve takáto pracovná kultúra dokáže liečiť a aj pôsobiť ako prevencia voči vyčerpaniu a vyhoreniu. Povolanie a práca ako taká sa teda opäť stáva zdrojom väčšej radosti zo života a kreativity.
A to povznesie nielen ženy a ľudí, ktorí sa identifikujú ako ženy, takéto nastavenie by ulahodilo všetkým, ktorí tvoria našu spoločnosť. Pretože mnoho ľudí si totiž neuvedomuje jedno: aj muži skončili v patriarchálnom usporiadaní ako tí porazení. „Patriarchálny systém si vyberá daň, straty na oboch stranách a škodí obom pohlaviam,“ vysvetľuje Fischer.
Ako by mohlo vyzerať women working?
Ako by asi vyzeral pracovný svet, spoločnosť, ktorá by sa riadila „ženskými“ princípmi viac ako v minulosti? Aké by asi bolo jednoducho všetko obrátiť naruby, zaviesť matriarchát a znehodnotiť všetko, čo doteraz platilo – nie, toto v žiadnom prípade nie je zámerom autorky. Ona by totiž chcela predovšetkým nastoliť rovnováhu a zaviesť harmonizáciu ženského a mužského princípu, podobne ako je to v koncepte „jin a jang“.
Priekopníci v presadzovaní „female working“ sa už v tomto smere realizujú a tento pracovný koncept už integrovali do svojho spôsobu života. „Nové generácie už robia prvé kroky iným smerom tým, že pracujú menej a vedomejšie,“ píše Fischer. Tzv. generácia Z však čelí aj mnohým predsudkom a stereotypom. Tí skôr narodení ich ju považujú za lenivú, neochotnú pracovať a ešte aj za príliš náročnú – aj keď takéto klišé predsudky boli vyvrátené aj vedecky (hovorí o tom napríklad štúdia vykonaná Inštitútom pre hospodársku sociológiu na Viedenskej univerzite a tiež štúdia nemeckého Inštitútu pre výskum trhu práce a povolania).
Práca na čiastočný úväzok namiesto plného, dať sa na povolanie, ktoré síce nie je natoľko príjmovo výhodné, avšak prináša do života viac spokojnosti – v niektorých životných situáciách je to ťažko realizovateľné. Napríklad ak človek musí živiť rodinu alebo splácať úver. Ale aj v tomto prípade Fischer povzbudzuje k premýšľaniu o zmenách a k malým krokom intenzívnejšie smerom ku konceptu „female working“, samozrejme každý v rámci svojich možností. Okrem skrátenia pracovného času alebo akceptovania nižšieho platu existujú totiž aj ďalšie možnosti.
Všímavosť namiesto sebavykorisťovania
V prípade výkonu mnohých povolaní sa očakáva, že zamestnanci budú podávať konštantný výkon – rovnaký v každý jeden deň a rovnako počas celého pracovného týždňa. Aby každý jednotlivec tieto očakávania aj naplnil, mnohí jednoducho prekračujú svoje limity. „Príznaky už poznáme snáď všetci: stuhnutý krk, bolesti chrbta, tráviace ťažkosti, PMS, migréna, bolestivé záchvaty, kožné problémy atď.,“ vysvetľuje Fischer.
Čo tak si proste urobiť krátku prestávku, keď cítime únavu, niečo zjesť alebo vypiť, keď sa nám žiada, alebo jednoducho nesedieť osem hodín v kuse za stolom, ale občas vstať a trošku sa rozhýbať – to všetko je mimoriadne dôležité. „Pauza a čas na oddych, to nie sú znaky slabosti, odmietania práce alebo neochoty, pauza a čas na oddych by mali byť prirodzenou súčasťou pracovného dňa,“ zdôrazňuje autorka.
Niektorí z nás považujú za naozaj namáhavé vnímať svoje vlastné potreby. Zvykli si, že nevenujú pozornosť signálom svojho tela. Vnímanie tela deformuje aj konzumácia alkoholu alebo kofeínu. Fischer preto odporúča prestať s ich konzumáciou, respektíve ich konzumovať len veľmi vedome tak, aby sme sa opäť cítili lepšie. Ďalšie tipy, ako byť viac vnímavý voči svojmu telu, nájdete nižšie.
Intuícia ako zdroj
V západnej spoločnosti má znevažovanie citov a nadhodnocovanie rozumu dlhú tradíciu. Len tak sa racionálny človek totiž líši od zvieraťa, ktoré riadia jeho vrodené inštinkty. Intuícia či vnútorný hlas je však niečo, čo je vlastné každému človeku. Naši predkovia často nemali čas sa nad vecami zamýšľať, jednoducho robili rozhodnutia, aby prežili.
Z pracovnej psychológie je známe, že intuícia zohráva dôležitú úlohu v špecifických povolaniach, ako je hasič alebo policajt. V iných odvetviach je dôvera v intuíciu skôr odsudzovaná a považovaná za neprofesionálnu. Intuícia však môže byť cenným zdrojom pre každého jedného z nás. Z jednej štúdie dokonca vychádza, že ak stojíme pred ťažkými rozhodnutiami, práve intuícia by mala byť tá, ktorá zvíťazí nad rozumom. Iná štúdia dokonca ukázala, že intuitívne rozhodnutia môžu pozitívne ovplyvniť náladu.
Mnohí z nás však zabudli, že v živote treba počúvať aj svoj vnútorný hlas. Namiesto toho sa s problémami zapodievajú stále dookola, avšak bez konkrétneho riešenia, čím strácajú schopnosť konať. Ako sa teda vrátiť späť k intuícii? Autorka radí jednoznačne: menej sa sústreďovať na vonkajšie a viac na vnútorné. „Len vtedy, ak má človek pokoj, môže vnímať svoje telo a počúvať svoj vnútorný hlas.“ Napomôcť môžu tomu aj rôzne činnosti, napríklad kontakt so zemou prostredníctvom chodenia naboso alebo práce v záhrade, telesné cvičenia ako joga, meditácia alebo lesný kúpeľ, čí kúpanie sa v ľadovej vode.
V pracovnom živote odporúča autorka Fischer napríklad stanoviť si pevné časy, kedy si skontrolovať e-maily, a nie byť dostupní non-stop. „Fakt, že sa všetko snažíme robiť naraz, spôsobuje, že sa informácie prelínajú a náš mozog sa tak zbytočne preťažuje,“ argumentuje autorka, prečo je dôležité nasadiť digitálny detox. Mimoriadne dôležité je pri tom mentálne vypnúť ráno a večer, pretože v týchto častiach dňa sme viac než schopní zapojiť svoju intuíciu.
Práca orientovaná na cyklus
Začať znovu viac načúvať svojmu telu, to je dôležité najmä pre ženy s ich prirodzeným menštruačným cyklom. Ako môžeme byť každý deň rovnako výkonné, keď sme vystavené silným hormonálnym výkyvom? To je jednoducho nereálne. V ženskom profesionálnom športe sú v tomto smere ďalej ako v mnohých iných profesiách: ak športovkyne prispôsobia tréning svojej aktuálnej hormonálnej hladine, dosahujú lepšie výkony a sú menej náchylné na zranenia. „Prečo by sme teda tieto poznatky nemali aplikovať aj v každodennom živote?“ pýta sa Fischer. Odkazuje na krajiny ako Španielsko a Japonsko, ktoré presadili legislatívu o platenom menštruačnom voľne, čo znamená, že ženy, ktoré trpia silnými menštruačnými bolesťami, majú nárok vybrať si voľno, ktoré samozrejme musí odobriť lekár. Spoločnosti ako Nike a SAO už zaviedli prácu orientovanú na menštruačný cyklus.
Mimochodom: práca orientovaná na cyklus sa netýka len toho menštruačného cyklu. Každý človek má svoj individuálny biorytmus. Prispôsobiť sa svojmu cirkadiánnemu rytmu majú najmä ľudia, ktorí pracujú na zmeny, čo podľa štúdií môže mať zdravotné následky, v nežiadúcej hre sú potom srdcovo-cievne ochorenia, nadváha alebo ťažkosti s otehotnením.
„Prácu orientovanú na cyklus je teda možné považovať za zdravotnú prevenciu,“ zhrňuje Fischer. Ak si niekto môže flexibilne organizovať svoj pracovný čas, mal by sa riadiť svojím biorytmom. Ak niekto naopak túto možnosť nemá, má možnosť si svoj náročný pracovný deň vyrovnať iným spôsobom: napríklad ísť skôr spať, dbať na zdravú stravu alebo si dopriať masáž – podľa toho, na čo má človek chuť a čo si v bežnom živote môže dovoliť.
Soft skills pre pozitívnu pracovnú atmosféru
Čo sú vlastne soft skills? Pod týmto pojmom sa rozumejú osobné a sociálne charakterové vlastnosti a schopnosti človeka, ktoré idú za hranice odborného know-how (hard skills). Zakladajú sa okrem iného na postojoch a hodnotách, ktoré nám umožňujú produktívne spolupracovať s ostatnými v tíme a prispievajú k pozitívnej pracovnej atmosfére. Medzi soft skills patria napríklad angažovanosť, odolnosť, motivácia, empatia, schopnosť prijímať kritiku či ocenenie a organizačný talent.
A tieto soft skills sa dajú trénovať. Fischer uvádza niekoľko príkladov, ako môžeme všetci prispieť k príjemnej pracovnej atmosfére: zapamätať si narodeniny kolegov a kolegýň a v ich veľký deň im zablahoželať, zapamätať si detaily z nezáväznej konverzácie a nabudúce sa na ne pri rozhovore opýtať alebo v prípade, že sa nám dostane kritiky na našu osobu, sa radšej najprv pred reakciou dobre vyspať.
Pre autorku knihy Fischer je zároveň veľmi dôležité, aby ženy nespadli do pasce, čo sa starostlivosti o celé svoje okolie týka. „Radikálna starostlivosť nezahŕňa len starostlivosť o druhých, ale v prvom rade vždy princíp starostlivosti o seba samého,“ hovorí. To znamená, že nemáme byť milí len k druhým, ale aj k sebe samým. Nemáme byť na seba príliš prísni, naopak, mali by sme byť sami sebe najlepším priateľom. Aj keď to niekedy znamená povedať druhým (milým spôsobom) nie a stanoviť si hranice.
„Circle of life“ namiesto kariérneho rebríčka
V iných kultúrach je úplne bežné chápať celý život ako kolobeh vzniku a zániku. Naopak, západná kultúra je ovplyvnená lineárnym chápaním času, ktoré má presah aj na myslenie, aj v súvislosti s prácou. Je to jasne viditeľné na príklade kariérneho rebríčka, ktorý umožňuje len dva smery – vzostup alebo zostup. Fischer sa zasadzuje za to, aby sme (profesijný) život chápali ako cyklus: „Ak sa viac orientujeme na kruhy či cykly, dopracujeme sa k inému spôsobu myslenia, ktorý človeku otvorí oveľa viac priestoru pre možnosti.“
Lineárne životopisy, ktoré vyzerajú ako keby boli naplánované na rysovacej doske, sú čoraz vzácnejšie. Zvoliť si v rámci ďalšieho vzdelávania úplne iný smer, dopriať si „gap year“ po maturite alebo po ukončení štúdia, aby mal človek čas nadobudnúť iný druh skúseností, alebo sa jednoducho v rámci kariérneho posunu odvážiť vstúpiť na neznáme pole pôsobnosti – no, tak či onak, možností je naozaj neúrekom. Dovoliť si zamýšľať sa v cykloch, to dokáže zmierniť strach z nesprávnych rozhodnutí, čo nám vo finále dodáva odvahu. „Najhoršie, čo sa vám s takýmto prístupom môže stať, je, že jemne vybočíte a potom to jednoducho nejako už predsa len pôjde ďalej,“ hovorí Fischer.
Spolupráca namiesto konkurencie
Kto sa rozlúčil s predstavou kariérneho postupu, sa môže zbaviť aj inej vnútornej predstavy: Predstavy o osamelom bojovníkovi. A presne to nás oslobodzuje od nutnosti neustále súperiť s kolegami, od nutnosti neustále dávať najavo, že máme schopnosť presadiť sa. „Neizolujte sa. Naviažte namiesto toho radšej vzťahy, pretože práve v nich je oveľa viac sily, ľahkosti a radosti. Práca tak nebude pre vás boj, ale zábava,“ radí autorka.
Ako môžu zamestnávatelia podporovať spoluprácu a aj ju realizovať? Napríklad tým, že tímy prijímajú rozhodnutia spoločne a vedomosti si medzi sebou zdieľajú. A ktovie, vo finále sa možno konkurencia stane inšpiráciou a doplnkovým partnerom vo vlastnom podnikaní.
Autorka Fischer je presvedčená, že solidarita prináša úrodu aj v súkromnom živote. Rodičia sa môžu spojiť s inými rodičmi a pri starostlivosti o deti sa striedať sa. Jednému páru tak napríklad vznikne voľný čas, ktorý možno využijú na prácu, starostlivosť o domácnosť alebo na self-care.
